Každý rok čakáme na leto. Na dovolenku. Na pár dní bez práce. Na chvíľu, keď konečne spomalíme. Mnohí cestujú stovky či tisíce kilometrov. Hľadajú more, hory alebo ticho. Túžia aspoň na okamih cítiť pokoj. Ale možno nehľadáme nové miesto. Možno hľadáme pocit, ktorý sme kedysi dáv...
Každý rok čakáme na leto.
Na dovolenku.
Na pár dní bez práce.
Na chvíľu, keď konečne spomalíme.
Mnohí cestujú stovky či tisíce kilometrov. Hľadajú more, hory alebo ticho. Túžia aspoň na okamih cítiť pokoj.
Ale možno nehľadáme nové miesto.
Možno hľadáme pocit, ktorý sme kedysi dávno poznali.
Pocit, že patríme Zemi.
Anastázia hovorí, že človek bol stvorený preto, aby žil uprostred živej prírody. Nie ako jej návštevník, ale ako jej tvorca a súčasť.
Keď vojdeme do lesa, prejdeme sa bosí po tráve alebo si sadneme pod strom, často cítime zvláštny pokoj. Akoby sa v nás niečo zastavilo. Akoby sme si zrazu spomenuli na niečo veľmi staré.
Nie je to náhoda.
Príroda od nás nič nechce.
Nepýta sa, koľko zarábame.
Nezaujíma ju, čo vlastníme.
Nevie, koľko máme sledovateľov.
Len nás prijíma takých, akí sme.
Možno práve preto nás tak lieči.
Anastázia opisuje človeka ako tvorcu. Bytosť, ktorá dokáže svojimi myšlienkami a láskou vytvoriť priestor, v ktorom sa dobre žije nielen jemu, ale aj jeho deťom a ďalším generáciám.
Rodový statok preto nie je len pozemok.
Je to miesto, kde človek zanecháva svoju lásku v stromoch, kvetoch, vode aj pôde. Miesto, ktoré sa rokmi stáva živým pokračovaním jeho rodiny.
Leto nám každý rok pripomína, že Zem stále vie tvoriť zázraky.
Stačí semienko a trochu starostlivosti.
Stačí kvapka dažďa.
Stačí slnečný lúč.
A z malej rastlinky vyrastie strom, ktorý môže žiť stovky rokov.
Možno je to pozvanie aj pre nás.
Namiesto otázky:
"Kam pôjdeme na dovolenku?"
si tento rok skúsme položiť inú:
Aké miesto po mne zostane?
Aký strom zasadím?
Akú krásu vytvorím?
Čo raz zdedia moje deti?
Možno práve v tejto otázke sa začína cesta domov.
Nie na mapu.
Ale k sebe.
„Každá rastlina, zasadená tebou na tvojej zemi – to si ty sám. Každá rastlina ti bude s radosťou slúžiť. Bez svojho priestoru a bez svojich rastlín človek nemôže pocítiť to, čo by pocítiť chcel.“